Aktualita: Nezabudnuteľná cesta vlakom

Dátum zverejnenia: 09. 05. 2018
Popis:
Rada plním deťom sny. Niečo zvládnem sama, občas pomôžu priatelia. Tí moji najmenší, nulťáci, túžili po jazde vlakom. Keby sme sa o tom bavili v škole niekde v Plešivci či Banskej Štiavnici, nič zložité. Tam totiž vlaky ešte stále jazdia. U nás nie. No najbližšia železničná trať je od nás vzdialená necelých 20 km. Takže nič neprekonateľné. A predsa len by som sa ešte raz chcela vrátiť na začiatok...rada plním sny, no tento mi pomohol splniť jeden mladý muž žijúci až v ďalekom Nórsku.
Naplánovali sme si trasu, dohodli termín, vybavili všetky tie prepotrebné formality, získali súhlas od rodičov, dokonca aj niečo viac, prísľub, že niektorí z nich pôjdu s nami. Je krásne plánovať s najmenšími, ani netušia, kam presne pôjdeme, že čo je rýchlik, čakáreň, kde je Brezno a Tisovec. Ale za to celkom presne vedeli, že zraz je pred školou o 7.00. Paráda, prišli načas a všetci. Celú trasu sme mali logicky i logisticky rozdelenú na niekoľko etáp. Presun od školy po autobusovú zastávku v Muránskej Dlhej Lúke, cesta autobusom z MDL na Červenú Skalu, vlakom do Brezna...prestávka na kratšiu exkurziu do mesta spojenú s občerstvením, z BR do Tisovca a posledný spoj nás doviezol až domov .
Zvládli sme to bez problémov, dvom deťom bolo síce trošku zle (možno aj viac ako trošku), ale zvládli sme to. Moji najmenší, ich štyri maminky, celí a zdraví. Bez akejkoľvek ujmy. Prvýkrát tak moji žiaci mohli zažiť jazdu vlakom spojenú so všetkým, čo k tomu patrí. Od čakania v čakárni asi so storočnými lavicami (tie si ako historické exempláre pamätám ešte z mojich stredoškolských čias, takže aj trošku nostalgie), vyzeranie rýchlika, asi najdlhšie nastupovanie do vlaku (ale deti, rýchlejšie, už sme mali mať odchod – pani sprievodkyňa, viete, ale ony ešte nikdy do vlaku nenastupovali, takže nevedia to robiť rýchlejšie – ja), kupovanie lístkov nemalo konca kraja, asi niečo veľmi zložité (počkajte, musím sa ísť poradiť s revízorom – pani sprievodkyňa), Kráľova hoľa s poslednými zvyškami snehu, sledovanie dvoch kupé naraz, wc vo vlaku (pani učiteľka, my vám neveríme, že vo vlaku je záchod), o niečo dlhšie vystupovanie z vlaku, pomalé a veľmi opatrné. A potom samotné Brezno, najväčšie mesto, aké videli vo svojom detskom živote. Ten malý Hron, okolo ktorého sme šli celou cestou, už nebol malý. Veľké budovy, futbalový štadión, veľa áut... A potom tie obyčajné praktické maličkosti ako čakanie na ďalšie spoje, nakupovanie, zdravé malé občerstvenie, pitný režim, schovanie sa pred slnkom a mnoho ďalších.
Tomáš a ja sme splnili sen deťom, ktoré sú presne také, aké žijú v ktoromkoľvek kúte nášho sveta. Sú deťmi so svojimi snami a predstavami, hrami i detským myslením. Vedia sa tešiť zo všetkého pekného, vedia sa báť neznámeho. Či už sa náš spoločný výlet stane pre ne nezabudnuteľným, ukáže čas. Pre mňa sa takým stal.
Monika Podolinská


Počet zobrazení: 1475