Aktualita: Novembrová návšteva múzea v Revúcej

Dnešok bol o dobre v rôznych podobách. O vľúdnosti, nezištnej pomoci a prijatí. Pretože bez akejkoľvek sebaľútosti či podceňovania je pravdou, že s prijatím sa nestretávame často. No na jednom mieste sa ho vždy dočkáme v plnej miere. Tým miestom je Múzeum Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Ale pekne poporiadku...

Diana Lamperová nám vždy pošle pozvánku na každučkú zaujímavú akciu. A keďže všetky akcie sú u nich zaujímavé, je naozaj z čoho vyberať. No viete veľmi dobre, že nie na všetky môžeme ísť. Nie sme priamo v Revúcej, autobusové spojenie nie je príliš priaznivé k nášmu rozvrhu, počasie nám tiež vie narušiť plány, obdobie sociálnych dávok tiež, ale aj samotný vyučovací proces musíme vždy zohľadňovať...ale v podstate sme v múzeu pomerne často. Ja a tí moji. Ja, tí moji a tretiaci. Ja, tí moji a prváci. Napríklad dnes to boli moji chalani a prváci – ďalšie smiešne malé čudá, pre ktorých to bolo niečo veľkolepé. Najprv som to však predebatovala s mojimi chalanmi, čo si o mojom nápade vziať našich najmenších do Ra na výlet myslia, neboli proti.

Po prvej hodine sme sa vybrali na autobus, vo dvojiciach aj trojiciach, s maximálnou dávkou zodpovednosti za toho druhého. Ale ak máte dobrú predstavivosť, viete, čo to je ísť po hlavnej ceste s toľkými deťmi – lebo aj keby som akokoľvek chcela, môžem byť len na jednom mieste. A v tom prišla pomoc a dobro prvýkrát – obecná hliadka nás zbadala a bezpečne nás odprevadili až na zastávku.

Cesta autobusom bol jeden veľký zážitok, hlavne pre prvákov...tešili sa ako malé deti J V múzeu nás už čakali, uviedli nás do podkrovia a ukázali nám čarovný svet stvárnený talentovanou maliarkou. Každý z mojich si našiel svoj top obraz. Hľadali spoločné aj odlišné znaky, cúvali, keď si ich chceli pozrieť z diaľky,  obdivovali farby, ale aj ťahy štetcom, čakali vysvetlenie, prezentovali svoj postoj.

Ďalšou zastávkou bola cukráreň s ďalším príjemným prijatím...koláčiky si vyberali podľa farieb, aj podľa veľkosti...ako deti. Sedeli pri stoloch ako malé dámy a páni. Už len zdvihnutý malíček a mali by ste pocit, že ste na zámku. Stihli sme však ešte jednu návštevu výstavy – vo výstavnej sieni MsKS objavili svet detského časopisu Slniečko. Aj tu sme sa cítili veľmi dobre a príjemne vďaka pánovi Genčanskému.

Autobusová stanica len na skok, trošku dlhšie čakanie na autobus, presun do MDL už aj s mrholením a viete, aké prekvapenie nás tam čakalo? Opäť obecná hliadka, ktorá nás odprevadila až k najbezpečnejšiemu úseku cesty...a rovno do školy.

Poviem vám, to bol ale iný level s tými drobcami. Malé smiešne čudá vôbec nevládali naše štvrtácke tempo, ale tí moji chalani sa zase ukázali v tom lepšom svetle (hoci to je pri nich bežné) – robili väčšie prestávky, spomalili, keď bolo treba, pomohli s ruksačikmi, dávali pozor...boli skvelí

M. Podolinská