Aktualita: Knižná obývačka - deň piaty

...a prišiel aj ujo Marián
Na návštevu pani ombudsmanky sme sa veľmi tešili. Mala byť zlatým klincom dnešného dňa, lebo každý jeden v tomto týždni svoj mal. V pondelok to boli škôlkari, v utorok najmenšie deti z osady, v stredu moji odvážni prieskumníci, včera štvrtáci, ktorí boli presne tým, čo som  potrebovala.
Tí moji boli veľmi sklamaní (hlavne baby), že ujo Marián nepríde. Po desiatich rokoch zmenil prácu. Aby som bola úprimná, nevedela som si predstaviť, že už by k nám nikdy neprišiel. Lebo videl moje deti vyrastať. Keď mi teta Julka napísala, že príde aj on, nič som neprezradila. Krásne prekvapenie nám urobil. Deti si od rána nacvičovali oslovenie „pani profesorka,“ baby mi na poslednej hodine pomohli zmeniť  našu obývačkovú triedu na obývačkovo – tvorivú. Lebo aj naši vzácni priatelia vedeli, že sme si pre nich pripravili aktivity, pri ktorých sa možno aj zašpinia.
Najprv nám Pavlínka prečítala úryvok z rozprávky, potom nám zaspievali moji bývalí žiaci (už sú takí veľkí) a o chvíľu sa z našej triedy stala tvorivá dielnička – baby s Julkou a Miškou maľovali akvarelovými farbami kamienky, ostatným sme rozdali veľké srdcia, ktoré si natreli klovatinou a dozdobili vodovými farbami. Tí moji to milujú, pretože pomerne jednoducho a v krátkom čase získajú pestrofarebný obraz podľa svoje fantázie.
Spoločný obed v školskej jedálni bol vynikajúci. Ujo Lukáš nám pripravil vynikajúce rezne so šalátom, ktorý mal neskutočný úspech. U všetkých. A myslím, že najúprimnejším dôkazom toho, že to bolo fantastické, bola naša Pavlínka – tá nikdy nič nedoje, je ako taká malá myška. Teraz zjedla aj dupľu.
Vrátili sme sa hore do triedy a rozprávali sa o všetkom dôležitom – o tom, aký dôležitý je individuálny prístup k deťom, ktoré doma hovoria inak, občas inak aj vyzerajú, pre ktoré nie je nič samozrejmosťou, aj o tom, aké je pre nás dôležité zážitkové učenie (pretože ovocie môže slúžiť ako skvelá učebná pomôcka, ale aj ako spestrenie  prestávky výrobou ovocného šalátu), prečo tých mojich odmeňujem na konci každého mesiaca za vynikajúcu dochádzku...a až pani ombudsmanka si všimla, že napríklad minulý mesiac to bola tretina mojej triedy. A mne to vôbec ani nenapadlo. Rozprávala som im aj o tom, ako som hrdá na tých mojich, na tie moje úžasné deti, pretože každé z nich je naozaj výnimočné. A čo je najkrajšie, každé z nich je výnimočné v niečom inom.
Som neskutočne šťastná, že ste prišli, milí naši priatelia z VOP. Som šťastná, že tí moji sú pre vás dôležití a tiež výnimočný. Nesmierne si vážim, že aj napriek nabitému programu ste si urobili „menšiu“ zachádzku a strávili ste s nami celé popoludnie. Tí moji si pamätajú každú vašu návštevu a ani na túto nikdy nezabudnú. Ďakujeme

M. Podolinská